"Keď rozum a srdce sú v zákryte".

Často počúvame o podprahových manipuláciách, ale nie vždy si vieme dobre predstaviť, ako sa taká manipulácia odohráva. Pomôže titulná strana dnešnej online Pravdy, ktorá uvádza rubriku „videoring“ s lídermi hlavných politických strán zúčastňujúcich sa vo voľbách.

Pri každom lídrovi sa opakuje veta „Volební lídri najsilnejších politických subjektov, exkluzívne pre čitateľov Pravda.sk, odpovedajú na rovnaké otázky.“ Tým novinár navodzuje situáciu rovnosti a demokracie. Vždy pod touto vetou je potom spomenutá myšlienka alebo zámer konkrétneho lídra v súvislosti s jeho predpokladanými povolebnými aktivitami. Pri všetkých politikoch opozície nachádzame pozitívne formulované myšlienky, s ktorými by ťažko niekto nesúhlasil, alebo ktoré sa vecne vzťahujú na ich volebný program. Jedine u dvoch politikov koalície (mimochodom chýba J. Slota) sú použité nie ich konkrétne výpovede relatívne na program, ale núkajú sa nám informácie smerujúce k  ich vlastnej osobe – čo vytrhnuté z kontextu podvedome vzbudzuje odmietavý postoj a pocit antipatie voči nositeľovi vyhlásenia. Aby som bol konkrétny. Napríklad „Iveta Radičová, ak by sa stala premiérkou, by riešila najmä zamestnanosť či zmeny v II. pilieri“, „Béla Bugár by sa ako premiér od začiatku sústredil na korupciu na ministerstvách„, „Pál Csáky by sa ako prvý muž vládneho kabinetu najprv pozrel na stav verejných financií„. Pri fotografii R. Fica je však uvedený povahovo odlišný text: „Predseda vládnej strany Smer Robert Fico tvrdí, že chce voľby vyhrať a ďalej vládnuť.“ Tento druh použitej informácie psychologicky pôsobí v opozícii k atmosfére rovnosti navodenej vetou „Volební lídri najsilnejších politických subjektov… odpovedajú na rovnaké otázky“, a najmä v opozícii k inej, ne-osobnej povahe vybraných odpovedí ostatných politikov.

R. Fico sa tak v podvedomí čitateľa ocitá v priestore „mimo“, v priestore výlučne osobných mocenských ambícií. Týmto mienkotvorným procesom vnímania prejde čitateľ v podstate nevedome. Napriek tomu, že ambícia vládnuť je prvým a najdôležitejším predpokladom všetkých subjektov zúčastňujúcich sa volieb, iba v prípade Roberta Fica sa u čitateľa asociuje negatívne. Postup má svoj termín, ktorý nám je všetkým známy ako “Brain washing” – vymývanie mozgu.

Ďalšou z podprahových manipulácií, s ktorou som sa dnes stretol v tlači je informácia, že SDKÚ prešla akýmsi “upratovaním”. Autor na niekoľkých miestach spomína alebo cituje malé tiene na tvári SDKÚ, napríklad vyhlásenie G. Mesežnikova, že Dzurinda stratil popularitu. Tým sa čitateľ akosi na zlomok sekundy uspokojí, že konečne si to uvedomili aj oni. Ale presne v tom momente malej satisfakcie si podvedome otvára „bránu ochoty“ pre prijatie prúdu ďalších, už vysoko pozitívnych informácií o strane – napr. že si stále zachovala ne-populistický a pro-reformný charakter.

Nie je to samozrejme pravda. SDKÚ neprechádza, a nikdy neprešla nijakou reformou, ani upratovaním, ani sebareflexiou. Je to strana egoistických jedincov s totalitnou štruktúrou, na vrchole ktorej stojí kapitál tých investorov, ktorí potrebujú aspoň jednu banánovú republiku v Európe, najlepšie v jej strede, ktorá by bola trvale akousi “očistnou” zónou permanentne zmierňujúcou periodické krízy prítomné v liberálnom kapitalizme. Zóna by ponúkala investorom daňové prázdniny, voľný trh na predaj inde nepredajných produktov, využitie najlacnejšej pracovnej sily, garantovanej politickými, verejnosti dobre „odôvodnenými“ rozhodnutiami – ako sa to stalo napríklad v prípade uzatvorenia bloku v Jaslovských Bohuniciach, keď Slovensko stratilo energetickú sebestačnosť. Do hry vstupuje samozrejme aj fakt, že naša krajina má najväčšie zásoby pitnej vody v Európe. Preto je SDKÚ ochotná ísť s kýmkoľvek do vlády, kto sa dá rovnako zaplatiť, preto vytvára nelogické koalície – v živej pamäti máme tú prvú, súčasne s SDĽ a s KDH. M. Dzurinda je predajný diktátor. Tento model, ktorý sa usilujú aplikovať na Slovensku, majú dobre odskúšaný v krajinách tzv. tretieho sveta – Saddám bol najlepším priateľom USA, kým nezačal robiť svoju politiku. Bol ICH diktátorom, ktorý stál na čele štátu s tretinovými zásobami svetovej ropy. To bol do istého času Chavez vo Venezuele, to bol Pinochet v Chile. A to boli a sú mnohí ďalší, najmä lídri arabských krajín, ktorým vďaka štedrej almužne neprekáža, že sú diktátormi v službách niekoho mocnejšieho. V týchto schémach prebieha zápas o Slovensko.

j.